Próza

Karel Čapek – Posledný súd

Poviedky z jedného i druhého vrecka (Mladé letá, 1958, preložil z češtiny Gabriel Rapoš)

Chýrny, mnohonásobný, niekoľkými zatykačmi a celou armádou četníkov i detektívov stíhaný vrah Kugler vyhlásil, že ho nedolapia, a ani ho veru nedolapili, aspoň živého nie. Posledný, v poradí deviaty jeho vražedný čin bol, že zastrelil četníka, ktorý ho chcel zatknúť. Četníka síce zabil, no sám dostal sedem gúľ, z ktorých tri boli naisto smrteľné. Tým zdanlivo unikol pozemskej spravodlivosti.

Smrť ho zastihla tak nečakane, že ani nemal kedy pocítiť obzvláštnu bolesť. Keď jeho duša opustila telo, mohla len žasnúť nad podivnosťami onoho sveta, sveta bez priestoru, šerého a nekonečne pustého, ale neužasla. Človek, ktorý bol v žalári aj v Amerike, pokladá tamten svet iba za nové prostredie, kde sa pri troche statočnosti pretlčie ako kdekoľvek inde.

Konečne sa Kugler dostal pred nevyhnutný Posledný Súd. Keďže je v nebi neprestajne výnimočný stav, dostal sa pred Senát a nie pred Porotu, ako by bol azda podľa svojich skutkov očakával. Súdna sieň bola zariadená jednoducho, tak ako na zemi. Z dôvodov, o ktorých sa onedlho dozviete, chýbal tam kríž, pred ktorým prisahajú svedkovia. Sudcovia boli štyria; všetko starí, zaslúžilí radcovia s prísnymi a mrzutými tvárami. Formality boli tak trocha nudné: Kugler Ferdinand, bez zamestnania, narodený v ten a ten deň, umrel… Tu sa ukázalo, že Kugler nevie dátum svojej smrti; ihneď videl, že táto zábudlivosť mu v očiach súdu škodí, a zaťal sa.

„Čím sa cítite vinný?“ opytoval sa predseda.

„Ničím,“ povedal Kugler zaryto.

„Priveďte svedka,“ vzdychol predseda.

Oproti Kuglerovi sadol si mohutný, priam neobyčajne veľký starec, odetý do modrého plášťa, posiateho zlatými hviezdami. Keď prišiel, sudcovia vstali a vstal i Kugler, nevoľky očarený. Iba keď si starec sadol, sadol si zase aj súd.

„Svedok,“ začal predseda, „Bože Všemohúci, tento Posledný Senát vás zavolal, aby ste podali svedectvo vo veci Kuglera Ferdinanda. Keďže ste Nanajvýš Pravdovravný, nemusíte prisahať. Žiadame vás len v záujme pojednávania, aby ste sa pridŕžali veci a neodbočovali do podrobností, ktoré nie sú nezákonitého charakteru. A vy, Kugler, neskáčte svedkovi do reči. On vie všetko, márne by ste zapierali. Prosím pána svedka, aby začal svoju výpoveď.“

Keď to povedal, oprel sa predseda lakťami pohodlne o stôl a sňal si zlaté okuliare, pravdepodobne pripravený na dlhšiu svedkovu reč. Najstarší votant sa uvelebil na spanie. Zapisujúci anjel otvoril knihu života.

Svedok Boh si zľahka odkašlal a začal:

„Tak, Kugler Ferdinand. Ferdinand Kugler, syn úradníka v továrni, bol od malička skazené dieťa; ty chlapčisko, ty si toho navystrájal! Mamičku mal veľmi rád, ale hanbil sa to prejaviť; preto bol spurný a neposlušný. Pamätáš sa, ako si zahryzol tatkovi do palca, keď ťa chcel vymlátiť, že si kradol ruže v notárovej záhrade?“

„To boli ruže pre Irmu od berných,“ spomínal Kugler.

Ja viem,“ povedal Boh. „Mala vtedy sedem rokov. A pravda nevieš, čo sa s ňou potom stalo?“

„Neviem.“

„Vydala sa, vzala si Oskara, továrnikovho syna; nakazil ju a pri potrate umrela. Pamätáš sa na Ruda Zárubu?“

„Čo sa s ním stalo?“

„Ten sa dal, človeče, k námorníkom a zahynul v Bombay. Vy dvaja ste boli najhorší chlapci v celom meste. Kugler Ferdinand kradol už ako desaťročný a cigánil ako z knižky. Chodil do zlej spoločnosti, ako bol ožran a žobrák Dlabola, s ktorým sa delil o svoje jedlo.“

Sudca naznačil rukou, že to azda sem nepatrí, ale sám Kugler sa hanblivo opýtal: „A… čo sa stalo s jeho dcérou?“

„S Markou?“ povedal Boh. „Tá sa načisto spustila. Ako štrnásťročná sa predávala, keď mala dvadsať, umrela a spomenula si na teba v predsmrtnej agónii. Keď si mal štrnásť rokov, opíjal si sa a utiekol z domu. Tvoj otec sa utrápil bôľom a matka si vyplakala oči. Zneuctil si svoj rodný dom a tvoja sestrička, tvoja pekná sestrička Martuška, nenašla si ženícha, čo by prišiel po ňu do zlodejovho domu. Žije ešte opustená v chudobe, uštvaná drobnými zárobkami, ktorými ju milosrdní ľudia zraňujú.“

„Čo robí práve teraz?“

„Práve teraz je u Vlčkovcov v obchode a kupuje cverny, aby šila do mrku. Pamätáš sa na ten obchod? Raz si si tam kúpil sklenú dúhovú guľôčku, mal si vtedy šesť rokov; a hneď v prvý deň si guľôčku stratil a nemohol si ju nájsť. Pamätáš sa, ako si vtedy reval od zlosti a ľútosti?“

„A kde sa to vtedy zakotúľala?“ pýtal sa dychtivo Kugler.

„Ale do odtoku pod odkvapom. Veď, človeče, dosiaľ tam leží, a už je odvtedy tridsať rokov. Práve teraz na zemi prší a sklená guľôčka sa trasie v chladnej zurčiacej vode.“

Kugler zničený sklonil hlavu. Ale predseda si založil okuliare a povedal mierne: „Svedok, musíme prejsť na vec. Vraždil obžalovaný?“

Boh svedok pokýval hlavou. „Deviatich ľudí zabil. Prvého človeka v ruvačke. Potom sa pokazil v krimináli. Druhá bola neverná milá. Za to ho odsúdili na smrť a ušiel. Tretí bol starec, ktorého oraboval. Štvrtý bol nočný strážnik.“

„Ten zomrel?“ vykríkol Kugler.

„Zomrel o tri dni,“ povedal Boh, „v hrozných bolestiach a ostalo po ňom šesť detí. Piaty a šiesty človek boli dvaja starí manželia; ubil ich sekerou a našiel len šestnásť korún, no oni mali skrytých vyše dvadsaťtisíc.“

Kugler vyskočil: „Prosím vás, a kde?“

„V slamníku,“ povedal Boh. V plátennom vrecúšku pod slamníkom, kde skrývali svoje peniaze, vyžmýkané úžerou a skupánstvom. Siedmeho človeka zabil v Amerike; bol to prisťahovalec, krajan, bezradný ako dieťa.“

„Tak v slamníku to mali,“ šepotal Kugler s úžasom.

„Áno,“ pokračoval svedok. „Osmy človek bol chodec, ktorý sa mu naďabil do cesty, keď ho naháňali. Mal vtedy zápal okostnice a šiel zošalieť od bolesti. Človeče, ty si veľa podstúpil. A posledný bol četník, ktorého zabil práve predtým, ako umrel.“

„Prečo vraždil?“ spýtal sa predseda.

„Ako aj druhí ľudia,“ povedal Boh; zo zlosti, z chamtivosti po peniazoch, z rozvahou i príležitostne, niekedy s pôžitkom a inokedy z nevyhnutnosti. Bol štedrý a niekedy pomáhal ľuďom. Bol dobrý k ženám, mal rád zvieratá a dodržal slovo. Mám uviesť jeho dobré skutky?“

„Ďakujem,“ povedal predseda, „netreba. Obžalovaný, chcete niečo povedať na svoju obhajobu?“

„Nie,“ povedal Kugler ľahostajne; lebo teraz mu už bolo všetko jedno.

„Súd sa odoberie na poradu,“ vyhlásil predseda a štyria radcovia sa vzdialili. Boh s Kuglerom ostali v súdnej sieni.

„Kto sú to?“ opýtal sa Kugler a ukázal hlavou za odchádzajúcimi. „Ľudia ako ty,“ povedal Boh, „na svete boli sudcami, nuž tak súdia aj tu.“

Kugler si obhrýzal prsty. „Myslel som si… totiž, nestaral som sa o to, ale predpokladal by som, že budete súdiť vy, ako… ako…“

„Ako Boh,“ dokončil veľký starec. „Ale to je práve to, rozumieš? Keďže všetko viem, ja nemôžem súdiť. To by predsa len nešlo. Však nevieš, Kugler, kto ťa to vtedy udal?“

„Neviem,“ povedal Kugler prekvapený.

„Lucka, čašnica, udala ťa zo žiarlivosti.“

„Prepáčte,“ osmelil sa Kugler, „ale zabudli ste povedať, že som v Chicagu zastrelil toho ničomníka Teddyho.“

„Ale kdeže,“ protirečil mu Boh, „ten sa z toho vylízal a žije dodnes. Viem, že je to udavač, ale inak je to, človeče, dobrák a veľmi má rád deti. Len si nemysli, že každý musí byť hneď ničomník.“

„Prečo vlastne vy… prečo ty, Bože, sám nesúdiš?“ opýtal sa Kugler zamyslene.

„Lebo je všetko viem. Keby sudcovia všetko, ale naozaj všetko vedeli, ani oni by nemohli súdiť; tak by vedeli všetko pochopiť, že by ich od toho srdce bolelo. Akože by som ťa ja mohol súdiť? Sudca vie len o tvojich zločinoch; ale ja viem o tebe všetko. Všetko, Kugler. A preto ťa nemôžem súdiť.“

„A tak prečo súdia… tí ľudia… aj v nebi?“

„Lebo človek patrí človeku. Ja som, ako vidíš, len svedok; ale o treste, rozumieš mi, o treste rozhodujú ľudia – aj v nebi. Ver mi, Kugler, tak je to dobre; ľudia si nezaslúžia inakšiu spravodlivosť, iba ľudskú.“

V tej chvíli sa vrátil súd z porady a predseda Posledného Senátu vyhlásil mocným hlasom: „Kugler Ferdinand odsudzuje sa pre deväť ráz opakovaný zločin úkladnej vraždy, zabitia a lúpeže, pre prečin revertencie, pre neoprávnené nosenie zbrane a pre krádež ruží na doživotný trest pekla. Trest nastúpi ihneď. Prosím, teraz ďalší prípad. Je tu obžalovaný Machát František?“

(r.1919)

Zuska Minichová – Rieka

Obraz v zázračnom zrkadle sa rozvlnil a vzápätí sa celkom stratil. Osleplo. Kráľovnú delty napadlo, či to tak nie je lepšie — aspoň nebude musieť sledovať pomalé umieranie svojej ríše až do horkého konca. Sklonila hlavu pod váhou koruny zdobenej riečnymi perlami. Už ďalej nevládala. Voda rieky, z ktorej pochádzala všetka jej mágia, sa niekam stratila. Na dne širokého koryta ostalo iba niekoľko páchnucich kaluží a ako sa zo dňa na deň zmenšovali, mizla aj kráľovnina moc. Vedela, že nebude trvať dlho a slnko vysuší poslednú z nich.

Na schodoch, vedúcich k perleťovému trónu, ležalo niekoľko vodných víl — všetko, čo zvýšilo z kráľovninej vernej družiny. Jedna po druhej ticho umierali a ona nemala dosť sĺz, aby nad nimi plakala.

„Chelia,“ povedala kráľovná delty slabým hlasom, dúfajúc, že v ňom stále znie aspoň stopa bývalej dôstojnosti. „Ešte raz som zvážila tvoju žiadosť. A rozhodla som…“ Jedna z víl zdvihla zrak k trónu a na unavenej tvári sa mihol záblesk nádeje.

Kráľovná chvíľu zbierala sily, aby mohla pokračovať: „Dobre teda, súhlasím. Ak nemáš odvahu zomrieť so svojou riekou a zvolíš si radšej biedne ľudské plahočenie po súši, máš ho mať. Od tejto chvíle sa navždy stávaš človekom. Neberiem si právo súdiť tvoj strach, ale vedz, že ani ľudia neumierajú ľahko. Zmier sa s tým, ako vieš.“ Z rázneho gesta, ktorým chcela vílu vykázať z paláca, ostalo slabé trhnutie ruky. Ale Chelia pochopila.

S kráľovninými slovami v sebe náhle pocítila silu kráčať. Tak opustila palác. Mala svoj plán a verila, že dokáže zachrániť deltu a všetky jej bytosti pred úplným vyschnutím.

Na prameni sedí obrovská ropucha, čo zabraňuje rieke tiecť a svojím pohľadom odháňa dokonca aj mraky sponad krajiny. Odoláva všetkým pokusom o odstránenie. ľudské veľmoci boj už vzdali — pre ne sú aj iné rieky. Pre Cheliu nie. Okrem toho si myslela, že doteraz nikto nezvolil ten správy prístup. Ropucha predsa vo svojej podstate nemôže byť zlá. Zabíjanie nepriateľských rytierov a čarodejníkov je aktom pochopiteľnej sebaobrany. Čo keď si vôbec neuvedomuje dôsledky svojho sedenia na prameni? Ak jej niekto dostatočne presvedčivo opíše skazu, spôsobenú suchom, ak jej niekto rozumne dohovorí… Aj taká obrovská ropucha je len žaba a nemôže ostať ľahostajná tvárou v tvár utrpeniu tisícok svojich súkmeňovkýň.

„To s ňou musí pohnúť,“ hovorila si Chelia a v jej hlase znela odvaha a sebadôvera. Zachráni ríšu delty. Sama už síce nikdy nebude môcť žiť medzi vílami, ale obetovala by aj viac, keby to bolo vôbec možné. Popri vyschnutom koryte sa vydala k prameňu rieky. Išla dňom i nocou a vždy, keď pocítila únavu, spomenula si na kráľovnú. Obzrela sa okolo na ohlodané kostry rýb, mŕtve vážky a vysušené riasy, na opustené hniezda vodných vtákov a hneď vykročila s novým odhodlaním.

Vedela, že nielen odhodlaním je človek živý a že raz musí prísť okamih, keď jej ľudské telo vyčerpá svoje možnosti. Darilo sa jej na to nemyslieť — kým ten okamih nenastal.

Sedela v tieni hrubého vŕbového kmeňa a na chrbte cítila štruktúru jeho kôry. Pohľadom bezcieľne blúdila po vyprahnutej krajine a bolestne si uvedomovala skutočnosť, že ľudské telo pôjde ďalej len v prípade, že dostane jesť a piť. V poslednom čase jej veľmi rýchlo ubúdalo síl a ani spánok ich neobnovil. Prosila o trochu sily starú vŕbu, ale tá neodpovedala. Všetku miazgu stiahla do koreňov, aby prečkala sucho v spánku.

Chelia sa cítila sama. Opustila ju už aj nádej, že v mestách natrafí na nejakých dobrých ľudí… Dobrí ľudia sa dávno odsťahovali do iného kraja a ich vyrabované príbytky jej neposkytli žiadnu pomoc. A hlad na ňu doliehal stále dôraznejšie… Zodvihla ploský kameň. Jašterica, čo sa pod ním skrývala, sa pokúsila uniknúť, lenže Chelia bola rýchlejšia a za okamih ju zvierala v dlani. Uväznené zvieratko sa márne snažilo vykĺznuť a v jeho malých čiernych očkách sa zračil smrteľný strach. Chelia sa do nich nedokázala dlhšie pozerať. „Nemôžem ťa zabiť,“ povedala. „Len sa už neboj, pustím ťa na slobodu.“ Očakávala poďakovanie, alebo aspoň rozhorčené nadávky, ale márne. Až po chvíli, keď jašterica zmizla v najbližšej pukline v zemi, Chelia pochopila. Je človek. Jašterice ani vŕby jej viac nerozumejú, tak ako ona nikdy nebude rozumieť im. Zaťala zuby a vykročila ďalej do nehostinnej krajiny. Jediné, na čom záleží, je poslanie. Musí ho splniť za každú cenu.

Ďalšiu jaštericu, na ktorú natrafila, zjedla bez váhania.

Bolo to dávno, čo Chelia naposledy stretla ľudskú bytosť. Preto sa jej spočiatku nechcelo veriť vlastným očiam, keď pred chatrnou drevenicou našla v starej lodi sedieť prievozníka. Nevidel ju prichádzať. Opieral sa o svoje veslo a hľadel dolu, na dno riečneho koryta, kde sa leskol posledný fliačik blata. Chelii ho prišlo ľúto. Zbytočný a zbytočne tvrdohlavý, posledný z ľudí, ktorý sa nevzdal, alebo príliš starý, aby mal silu odísť, sledoval pomalé umieranie rieky, čo mu dávala obživu… Jeho osud Chelii pripomenul všetky mŕtve bytosti, čo čerpali svoju mágiu z vody. Aj šedivý prievozník bol svojím spôsobom stvorením rieky… Keď Cheliu spozoroval, objavil sa na jeho ošľahanej tvári úsmev. Rovnako ako ona, už dlho nevidel živej duše. Ponúkol jej nocľah a ochotne sa s ňou podelil o skromnú večeru zo stenčujúcich sa zásob, len aby mal s kým prehodiť pár slov.

Ani sa veľmi nečudoval, keď mu povedala, kam a prečo putuje. Z iného dôvodu do tých končín dávno nikto nezablúdil. Starý prievozník vždy vychádzal návštevníkom v ústrety a rád im vzal do úschovy potraviny, vodu a iné veci, ktoré by ich v boji s ropuchou zbytočne ťažili. Len preto sa mu zatiaľ darilo prežívať.

„Asi to skúsim najprv podobrom, ale nerobím si nádeje, že mi bude rozumieť…“ rozmýšľala Chelia nahlas o nasledujúcom dni.

„Také veľké potvory často rozumejú ľudskej reči,“ snažil sa ju povzbudiť prievozník.

„V tom prípade dúfajme, že aj táto, lebo ak nie, budem ju musieť bez milosti zabiť,“ dodala temne. Zabíjať nie je ani z polovice také ťažké, než by sa kedy nazdala.

Nad prievozníckou chatrčou vládla hviezdnatá noc. Chelia spala. Jej tvár v bledom svite mesiaca pripomínala prievozníkovi vílu. Skláňal sa nad Cheliiným lôžkom a sledoval, ako pravidelne dýcha. Čoskoro dodýcha. Pomyslel si, že vílam je asi súdené zomierať v mladom veku. V ruke pevnejšie zovrel dýku a bodol. Stačil jediný skúsený pohyb — už to robil veľakrát. Netrpela.

Ráno ju zakopal za svojou chatrčou do tvrdej zeme, vedľa ostatných. Boli medzi nimi vznešení rytieri, ale aj mágovia, či náboženskí fanatici… Ani jeden z tých, ktorých mocnosti pozdĺž celej rieky vyslali zabiť ropuchu, čo sedela na prameni, nedošiel k cieľu.

Raz dávno urobil chybu — vzal do ruky to prekliate veslo a zistil, že ho nemôže viac pustiť. A nikto iný už nebol taký hlúpy, aby naletel. Áno, raz dávno urobil chybu, ale odvtedy ju tisíckrát zaplatil… Až teraz mu osud dal šancu. Ak rieka zahynie, jeho magické putá sa pretrhnú. Stačí zariadiť, aby zlyhali všetky pokusy o jej záchranu.

Opierajúc sa o svoje veslo, vykročil k brehu. Ostáva len čakať. Keď vyschne posledné blato na dne riečneho koryta, bude konečne slobodný.

—–
Zuska Minichová je mladá autorka fantasy a science-fiction. Poviedka Rieka sa dostala do finále a bola zaradená do zborníka Ceny Gustáva Reussa v roku 2001. Je tiež súčasťou zbierky poviedok Mozaika rôznobežných ciest od autorskej skupiny 3ÉDER. Esperantský preklad tejto poviedky (Rivero, od jej brata) vyšiel v časopise Esperantisto slovaka 2-3/2001. Zuska publikovala aj v časopise Fantázia a úspešne sa zúčastnila viacerých súťaží.

Margita Dobroviĉova – Dievča s tvárou luny

(Exlibris, 2002, do esperanta preložil Ján Vajs, ilustroval Jaroslav Uhel.)

VI.
Veselý sprievod akrobatov sa pri svojom putovaní svetom zastavil v prastarom slávnom meste.
Podvečer rozmotali dlhý a silný povraz, jeho konce upevnili k dvom najvyšším vežiam toho mesta a potom všetkým oznámili, že uvidia najnáročnejšie číslo ich programu nazvané Prechádzka nad mestom. Ozval sa medený hlas gongu a prítomní, čo postávali s vyvrátenými hlavami na chodníku, ceste, vykláňali sa z gotických okien, stŕpli. Pretože na napnutom lane postupne prechádzal hlúčik pestro odetých postáv, tancovali, naháňali sa, robili v mäkkom vzduchoprázdne dvojité saltá.
Diváci si vydýchli, keď tie rozšantené bytosti prešli na druhý koniec stmievajúcej sa hlbočiny. A dievča s tvárou luny si spomenulo na bájky, ktoré mnoho rokov kolujú medzi tunajšími ľuďmi. Vraj sa bez stopy strácajú slepé deti, ktoré sa tu narodia.
Vyschlo jej od zdesenia v hrdle, pochopila: nad priepasťou môžu tancovať len slepí. Nikdy a od nikoho sa nedozvedia, aká je desivá, ako na nich číhavo čaká.
Ale nebolo času sa so svojím poznaním niekomu zdôveriť.
Veselí akrobati ešte v tú noc odišli. Ďaleko. Možno tam, kde si nikto nespomenie, že sa od istého času v tejto krajine strácajú slepé deti.

XVIII.
Vozili slepého kráľa po jeho kráľovstve. V dedinských chatrčiach plakali nemluvňatá od chladu a zimy.
Kráľ sa spýtal svojich ministrov:
– Plače niekto?
– Nie, kráľ náš, to škriekajú čajky, – vysvetľovali pohotoví ministri. Tvoje kráľovstvo je bohaté a žičlivé ku každému. Nikdy také nebolo.
Kráľ mlčal a rozmýšľal, prečo nepočuje detský smiech.
Pri nasledujúcej ceste sa kone s kráľovským kočom prudko vzopäli a nechceli sa pohnúť z miesta.
Na zemi ležal zamdletý, na smrť zrobený človek. Ministri ho odhodili.
– Čo ste to boli hodiť do priekopy? – spýtal sa kráľ.
– Kameň, veličenstvo, – úsečne mu odvetili ministri.
Kráľ mlčal a rozmýšľal, odkedy kameň pri dopade na zem tak bolestne vzlykne.
A potom si k nemu prisadlo dievča s tvárou luny. Ministri práve hrali akúsi hazardnú hru a vtedy bývali rovnako nevidomí ako ich kráľ.
– Prišlo som ťa pozdraviť, – povedalo dievča.
Choré oči mu potrelo zázračnou masťou a zmizlo. A kráľ vtedy uzrel svoju zbedačenú krajinu, vyhladované deti, vysilených ľudí. Všetci boli špinaví, otrhaní a na nič nečakajúci.
– Prečo si mi vrátila oči, – zdesil sa kráľ.
Áno, panovníci bývajú slepí. Skoro vždy. Skoro všetci. A vedia, že ich ministri klamú, no sú proti nim bezbranní.
A za to ich niekto potrestá. Vráti im zrak.

XXVIII.
Otec týral svoje dieťa. Plakalo. Lanu vošla, bledá a odhodlaná.
– To dieťa nezapríčinilo tvoj životný neúspech, – povedalo dievča, – a ty o tom dobre vieš. Daj mi svoje dieťa.
Ty nie si dostatočne silný na život, na prehry, ktoré nemajú najmenšiu príčinu ani v budúcnosti sa ti vyhýbať. Daj mi svoje dieťa. V opačnom prípade budeš ako stredoveký kat, ktorý na popravu privádzal vždy jednu a tú istú obeť.
A ona si časom zvykla na zasvišťanie sekery, aj na to, že jej možno o mesiac prinesú ďalšiu poslednú večeru a spýtajú sa na posledné želanie. A tá obeť raz riekne:
– Dovoľte aj mne stať sa kňazom.
A posledné želanie aj v tých dávnych dobách zvykli vyslyšať.

—–
Margita Dobrovičová sa narodila 26.júna 1953 v Liptovskom Mikuláši. Narodila sa s detskou mozgovou obrnou, ktorá bola príčinou jej celoživotného pohybu na vozíčku a obmedzovala jej rozlet. Zmyslom jej života bola literatúra a jedinečné postavenie mala v jej srdci poézia. Verše tvorila s ľahkosťou, hoci ich s námahou písala a so strhávajúcou vášňou poéziu čítala. Debutovala básnickou zbierkou Modrej planéte (1981). Ostatným titulom, ktorý vyšiel z pozostalosti poetky, je Ten motýľ nevzlietne (1999). Dobrovičová je priezračná v odhaľovaní pravdy, zároveň tajomná v odkrývaní hodnôt. Nechýba jej pokora a hlboko ľudské dobro. Leitmotívom celku je človek so svojimi vzťahmi. Človek žijúci a konajúci, túžiaci, mysliaci, cítiaci i revoltujúci. A Lanu – dievča s tvárou luny – ktoré je iné než ostatní, načúva totiž odpovediam neodpovedajúceho vesmíru.

Kniha sa dá objednať na adrese:
LEK /Liptova Esperanto-klubo/
Školská 4
SMOPaJ
031 01 Liptovský Mikuláš

Alica Komlosi – Pršiplášť

(Tento text nebol prekladaný. Obe jazykové verzie, slovenská aj esperantská, sú originály.)

Pre dnešné deti je pršiplášť úplnou samozrejmosťou, ale pršiplášť, bližšie dva pršiplášte, o ktorých bude reč, boli raritou. Príbeh sa odohráva v júni 1949. Kto sa pamätá na povojnové časy, vie, že ľudia mali iné starosti, ako zhánať pre svoje deti igelitové plášte, a to najmä na dedine.

Končila som práve prvú triedu. Otcov brat, bezdetný strýko karol, ktorý v našej rodine často zohrával úlohu Mikuláša, mi na narodeniny takýto plášť doniesol. Modrý s bielymi bodkami. Neviem, si či viete predstaviť radosť sedemročného dievčatka! Pršiplášť som najprv pred zrkadlom vyskúšala, potom pekne poskladala a položila ku posteli. Predtým som sa však mamy spýtala, kedy si ho budem môcť zobrať do školy.

„Keď bude pršať,“ odpovedala mama.

„Ale kedy bude pršať?“ pýtala som sa ďalej.

„Iste ešte tento týždeň, keď sa mračí,“ pokračovala mama ochotne.

Uspokojená, že to môže byť tak skoro, ľahla som si spať.

Ráno som sa zobudila včaššie ako inokdey. Na nočnú košeľu som si rýchle obliekla pršiplášť a bežala ku oknu. Vonku bolo krásne letné počasie, po ceste hrkotyli vozy, susedka Taligová vyháňala kačice na potok.

„Tetka, bude pršať?“ kričala som na ňu cez oblok.

Tetka s úsmevom pokrútila hlavou a ukázala na slnečnú oblohu.

Sklamaná som sa obliekla a bez raňajok som sa pobrala do školy.

Slnečné počasie bolo i ďalšie dni. Začala žatva a dedinčania si pochvaľovali suché časy. Iba ja som bola nespokojná. Tak prešiel celý týždeň.

Hneď pondelok zrána som sa vyzvedala, kedy bude konečne pršať. Mama, zaujatá inými starosťami, mi bez rozmýšľania povedala, že možno aj dnes popoludní.

To „možno“ som si vynechala a na popoludnajšie vyučovanie (vtedy sme chodili do školy ráno i popoludní) som sa vybrala oblečená v pršiplášti. Po krk pozapínaná, s kapucňou na hlave som si hrdo vykračovala, ale nie tou krátkou cestou. Vybrala som sa najpv na dolný koniec ulice, kde bývala moja spolužiačka Marta Štepková. martin otec pracoval niekde v Dunajplavbea svojej dcére, ktorá mu o mojej vzácnosti porozprávala, priniesol tiež pršiplášť. Ružový s červenými bodkami. Zdal sa mi krajší, ale ani za svet by som to nebola priznala.

Marta sa trošku začudovala, keď ma uvidela v takej horúčave v plnej výstroji, ale ja som jej hneď vychŕlila, že popoludní bude pršať. Vôbec nenamietala. Pomáhala som jej pri obliekaní, dôkladne sme sa vyzvŕtali pred zrkadlom a s ružovými lícami od horúčavy sme sa pobrali do školy.

Cestou sme postretali niekoľko tetiek, ktoré sa nás s úsmevom pýtali, prečo sme takto vyobliekané, ale mi sme im hneď svorne vysvetľovali, čo povedala moja mama. Židan z nich nič nenamietala, iba krstná od Repášov nám tvrdila, že pršať nebude, pretože ju vôbec nebolia kolená.

Pred školou už čakalo niekoľko detí. Do otvorenia bolo ešte dosť času, ktorý mse dôkladne obe využili na prechádzanie sa pred budovou dobre si všímajúc, či nás ostatní pozorujú. A veru pozorovali, niektorí trošku závistlivo s poznámkami, že veď vôbec neprší, tí dobroprajnejší pozerali hore, či sa predsa nejaký ten mráčik na belasej oblohe neobjaví.

Neobjavil sa veru ešte niekoľko dní. Aj dnes si ešte pamätám na návrat domov. Ešte cez prvú prestávku sme si pršiplášte tíško poskladali do tašiek a domov sme sa vracali každá inou cestou.

Doma mama zbadala, že niečo nie je so mnou v poriadku, ale ja som sa vyhovorila na bolesť hlavy a ľahla som si spať sklamaná, že ani dospelým nemožno vždy veriť.

—–
Alica Komlóšiová – dlhoročná esperantistka, predsedníčka ESO – Esperantská spoločnosť, Bratislava.