P. O. Hviezdoslav – Krvavé sonety
ukážka z diela
(Tatran, 1972)
Ó ľudstvo! Ľudstvo! tak si vzdialené
Nebolo nikdy od príkazu Krista:
Blížneho miluj ako seba! sčista
a bez výhrady splna, iskrenne.
Nač bolo jeho spásne učenie,
stvrdené smrťou, pravda, cesta istá:
keď bratu brat zmar stonásobne chystá,
preň zažíha bár pekla plamene?
Čo mrav tvoj stojí, plň vied, umien perá,
keď vášňam sa dáš zaslepiť a viesť,
i pášeš potom ako divé zviera?
A čo si veniec pripravíš hen z hviezd,
neujdeš poroku, že dnes i včera
si v zlovesť spotvorilo blahovesť!
A. Sládkovič – Marína
ukážka z diela
(Tatran, 1984)
1.
Ja sladké túžby, túžby po kráse
spievam peknotou nadšený,
a v tomto duše mojej ohlase
svet môj je celý zavrený;
z výsosti Tatier ona mi svieti,
ona mi z ohňov nebeských letí,
ona mi svety pohýna;
ona mi kýva zo sto životov:
No centrom, živlom, nebom, jednotou
krás mojich moja Marína!
2.
Ako vy Tatry, keď oblak zlatý
na hory svoje hodíte:
tak ona duchom svojím mi šatí
tône v života úsvite.
Ako vy tamhor`, božie plamene,
svetiel ste žriedla, fakle, korene:
ona blesk myšlieky mojej!
Ako vy, večné svetov zákony,
harmónij božích čarovné tóny:
tak tá mne os, zenit, kolej!
Ján Kollár – Slávy dcera
ukážka z diela
Aj, zde leží zem ta před okem mým slzy ronícím,
někdy kolébka nyní národu mého rakev.
Stúj noho! posvátná místa jsou kamkoli kráčíš,
k obloze, Tatry synu, vznes se, vyvýše pohled,
neb radeji k velikému přichyl tomu tam se dubisku,
jenž vzdoruje zhoubným až dosaváde časům.
Však času ten horší je člověk, jenž berlu železnou
v těchto krajích na tvou, Slávie, šijí chopil.
Myšlienky
Citáty z knihy „Modlitba žaby“ od Anthony de Mella:
Vďaka tomu, že existuje slovo múdrosť,
myslia si ľudia, že vedia, čo to je.
Z nikoho sa však nestane astronóm
iba na základe toho, že pochopil
význam slova „astronómia“
—
To, že – dýchajúc na teplomer
zmeníte hodnotu na stupnici
ešte neznamená,
že ste prehriali miestnosť.
—
Načo zapalovať oheň,
keď na nebi svieti slnko.
Načo zalievať zem,
keď ju zalievajú prúdy dažďa.
Meditácia (Nanao Sakaki)
Pre ľudí, ktorí netúžia stráviť väčšinu života tým,
že by si za peniaze, ktoré nemajú,
kupovali veci, ktoré nepotrebujú,
aby tým okúzlili a oslnili svojich blížnych,
ktorí na nich aj tak zvysoka kašlú:
Ak máš čas na rozprávanie
Čítaj knihy
Ak máš čas na čítanie
Choď do hôr, na púšť a k moru
Ak máš čas na chodenie
Tancuj a spievaj
Ak máš čas na tancovanie
Ticho seď, šťastný Blázon
V. Samodaj – Roky bežia, roky letia
(Z esperantského originálu prebásnila Mária Minichová)
Roky bežia, roky letia,
v nenávratne sa nám stratia,
vrásky orie čas na čele,
a na spánkoch spriada biele.
Detstvo na lichôtky skúpe,
mladosť zas na lásku bola,
osud mi údery tupé,
uštedroval zhora-zdola.
A kraj vojnou sužovaný,
nedal ani skyvu chleba,
osirelý, hladom hnaný,
či už vari zomrieť treba?
Tak ma celkom na dno stiahlo,
hoci neprosil som biedne,
šťastie s nešťastím sa spriahlo,
život preklial ma dosť všedne.
Tetka hojne ma hostila
palicou i hladovaním,
korbáč planých slov uvila,
ja som bol jej otrok malý.
Toto sú však pletky nudné,
proti horším prichystaným,
z lásky, ktorá kruto udrie,
inak špejú v srdci rany.
Ako večný príliv vzrastá,
život, to je život predsa.
Tu pohryzie, tu poláska,
no pre nami neuhne sa.
Nuž, či treba plakať zato?
Osud krutý neobviňuj!
Musíš vedieť ako na to,
a z úderov získať silu
Vladimír Vladimirovič Samodaj – Rus a obyvateľ Sovietskeho zväzu, prekladateľ, novinár, redaktor, vedúci Moskovského literárneho esperanstkého klubu. Bol redaktorom mnohých esperantských publikácií, okrem iného tlačovín Paco (Mier), Por la Paco (Za mier), literárnej revue Cerbe kaj kore (Rozumom a srdcom), Scienco kaj Kulturo (Veda a kultúra). Knižne: Konfesoj: poeziaj provoj (Priznania: básnické pokusy).
